Na letovú klietku /FK/

    Privyknutie a trénovanie na letovú klietku je jeden z možných spôsobov chovu akrobatických a štýlových plemien holubov. Je známy a praktizovaný už od dávnej minulosti. Jedná sa o osobitný systém chovu holubov. Holubník je nahradzovaný letovou klietkou, do ktorej sa holuby po lete vrátia. Okolie holubníka je utajované a holuby tak možno trénovať neustále v novom, neznámom  prostredí.

   Konštrukcii a vyhotoveniu letových klietok sa medze nekladú. Najjednoduchší typ predstavuje jednoduchá, zväčša drôtená klietka. Na jej vrchnej stene je otvor veľkosti 10 X 10 cm, ktorý slúži na zoskočenie holubov do vnútra klietky. Zložitejší typ má okrem drôtenej klietky aj drevenú debničku,  v ktorej sa holuby prepravujú do terénu. Oba typy klietok sú účelne skladateľné a v teréne sa umiestňujú na podstavce alebo nohy tak, aby boli vyvýšené nad zemou. Rozmery klietok sú variabilné a závisia od predpokladaného počtu trénovaných holubov.  Posledný tretí typ predstavujú debne, ktoré sú umiestnené na prívesnom vozíku za auto. Tento typ je používaný najmenej. Jeho výhodou  je možnosť trénovania väčšieho počtu holubov.

    Jedným s dôležitých detailov je i farebné prevedenie klietky. Najviac používanou farbou je biela, prípadne v kombinácií s červenou. Videl som však i červené, oranžové a žlté. Podstatné je zvoliť farbu, ktorú holuby dobre rozpoznávajú / už spomenuté /.

  S privykaním holubov začíname skoro. Približne v 2 týždni života začneme nami vybrané holuby brať do rúk, tak aby si na nás postupne zvykali. Približne v 3 týždni veku mláďatá odoberieme od rodičov, treba ale zohľadniť individuálnu dĺžku vývoja jedinca. V zásade však neprivykáme  holuby, ktoré už opustili hniezdo.

  Letovú klietku umiestnime do vonkajšieho prostredia a nad ňu postavíme ešte jednu, najlepšie drôtenú klietku. Do nej umiestnime odstavené holuby. Ako prvé sa musia holuby naučiť samostatne prijímať vodu i krmivo / je neustále k dispozícií /. Vhodné je použiť tzv. učiteľa, holubicu (nie rodiča) pokojného temperamentu, od ktorej sa pozorovaním naučia piť a neskôr prijímať krmivo. Tento prvý krok trvá 2 – 3 dni. Počas dňa holuby často kontrolujeme a berieme do rúk. Na noc ich premiestnime do samostatného oddelenia, z ktorého nemajú možnosť pozorovať svoje okolie ( nepriehľadné sklá ). Ak by bolo holubom toto okolie známe mali by ho snahu vyhľadávať pri tréningovom lete, čo je nežiaduce. Oddelenie je vybavené iba sedačkami, napájačkou a miskou na grit.

Ak už holuby samostatne prijímajú vodu i krmivo odoberieme od nich „učiteľa“ a začneme s druhým krokom.

   Holuby spolu s klietkou premiestnime do neznámeho prostredia. Rozložíme letovú klietku a položíme na ňu holuby. Otvoríme otvory na zoskakovanie a do klietky vložíme krmivo. Toto už nebudú dostávať po celý deň, ale iba v klietke, v neznámom prostredí a za prítomnosti signálov. Ako signály volíme pískanie píšťalkou; mávanie zástavkou, najčastejšie bielej fary; použitie vábnika. Časom si holuby na signály vytvoria reflex a budú na ne reagovať ako na podnety ku kŕmeniu.

Prvé dni bude potrebné vložiť hladné holuby do klietky cez otvory manuálne. Za neustáleho pískania, mávania zástavkou, či použitia vábnika necháme holuby nazobať trocha krmiva. Toho dávame zo začiatku menej, ale viackrát za deň. Po nakŕmení holuby premiestnime do ich oddelenia. Po niekoľkých dňoch takéhoto systematického učenia necháme na klietke zavesenú zástavku a neustále pískame, pričom vypúšťame holuby z ruky, po jednom asi zo vzdialenosti 1, 2,... metrov od klietky. Po zoskočení holubov do klietky ich necháme nazobať krmiva. Asi po týždni takéhoto  privykania vyložíme hladné holuby na klietku a necháme ich chvíľu pozorovať okolie. Potom ich za použitia signálov nakŕmime. Týmto krokom zabezpečíme, že letová klietka nebude pre holuby podnetom na kŕmenie, ale iba miestom ich návratu  a nakŕmenia. Toto je dôležité pri samotnom tréningu holubov na klietku a zabránime tak nežiaducemu, predčasnému zosadaniu holubov.

   Približne po dvoch týždňoch systematického, každodenného tréningu nám začnú holuby postupne odlietavať z klietky. Po prvý krát ich po niekoľkých obletoch  privoláme k návratu do klietky za pomoci zaužívaných signálov a necháme ich nazobať trocha krmiva. Dobu návratu do klietky postupne predlžujeme a za pomoci signálov  korigujeme vzdialenosť a výšku letu tak, aby sa nám holuby nevzďaľovali z dohľadu. Holuby musia byť pred tréningom hladné, prípadne mierne sýte. Sýte holuby sú vo svojom správaní veľmi nevyspytateľné/ neovládateľné /.

   Veľmi dôležité je neustále sa meniace prostredie, v ktorom sú holuby trénované. Holuby sa týmto stávajú veľmi isté. Dokážu spoľahlivo  reagovať na dané podnety k návratu v neznámom prostredí.

   Ak by sa z rôznych príčin holuby z letu nevrátili / dravec, silný vietor,.../ necháme klietku s krmivom a spolu so zástavkou na mieste. Holuby sa zväčša do druhého dňa vrátia.

   Každým letom sa holuby začnú zdokonaľovať v predvádzaní akrobacie, či štýlu letu, ktorý je pre dané plemeno charakteristický. Pozorne sledujeme vývoj a schopnosti každého jedinca a postupom času začneme uplatňovať prísnu selekciu, ktorá nám umožní získavať z roka na rok lepších jedincov. Veď dosiahnuť ideál je asi snom každého z nás. Teda pokiaľ môže vôbec ideál existovať. 

Poznámka: Tento spôsob chovu pochádza od Wernera Kneidla / A / a jeho preklad bol uverejnený v obežníku 2 / 2004. Otestoval som ho vo svojom chove a čiastočne som ho doplnil o svoje skúsenosti – výsledkom je tento článok. Treba si uvedomiť, že holuby sa na okolie, v ktorom sú trénované pozerajú z väčšej výšky ako mi a tak prostredie, ktoré je neznáme pre nás nemusí byť neznáme aj pre holuby. Časová náročnosť je asi 1 – 3 hodiny denne. Závisí to hlavne od dĺžky letu holubov a spôsobu prepravy do terénu. Preto by som tento spôsob chovu odporučil chovateľom, ktorým nedostatok času nič nehovorí, alebo tým, pre ktorých nieje už holubiarstvo koníčkom ale  „diagnózou“.